Střepy

Milujem štýl písania Michaela Robothama. Je to Austrálčan, ktorý píše “severské krimi“. Pritom si ale zachováva svoj osobitý štýl, ktorý čítanie povyšuje na skutočne excelentné čítanie, ktoré vám nedovolí odložiť knihu bez toho, aby ste netrpezlivo nečakali na čas, kedy sa opäť ponoríte do jej riadkov. 

Je to ďalší z príbehov, kde je hlavnou postavou psychológ, veľmi dobrý psychológ, Joseph O’Loughlin. Sympatické je to, že táto hlavná postava nie je nijaký superman. Je to muž, manžel, civilista, ktorého krehkú telesnú schránku ovláda, ako on vraví, „ Pán Parkinson“. Choroba, ktorá ho v strednom veku v ktorúkoľvek nepredvídateľnú chvíľu oberá o dôstojnosť. 

Doslova s ním prežívate a trpíte, keď sa jeho telo začne v tých najnevhodnejších chvíľach triasť a padať. Krehká telesná schránka však skrýva excelentnú  myseľ. V tomto príbehu však má rovnocenného nepriateľa. Človeka, vojaka vycvičeného mučiť nielen telo, ale hlavne zlomiť myseľ, robí z ľudí bábky, ktoré robia čo on chce. 

Výborné, chytľavé a hlavne návykové čítanie. Okrem psychologického aspektu má kniha ešte aj ďalšie roviny, ktoré ma zaujali. V rámci vyšetrovania sa opisuje postup, ako sa vyhľadávajú a zameriavajú mobilné telefóny. Hm, zaujímavé, ale tiež strašné zistenie, aké je súkromie v dnešnej dobe neznámy pojem, ilúzia, krehká  bublina. Smutné, ale pravdivé. Nik nemusí odpočúvať čo hovoríte, ale dlhodobé sledovane len dĺžky hovorov, to, kedy a komu voláte o vás prezradí neuveriteľné fakty. Ale napríklad som sa dozvedela aj to, čo je efekt „náhodného prizerajúceho sa“. Určite zažilo veľa z nás to, že vidíme na verejnosti niečo, čo by vyžadovalo našu pomoc, alebo aspoň pozornosť, ale mi prejdeme popri tom, ako by sa nič nedialo. 

(pozor, ďalší text môže obsahovať spoilery)

Donúti ženu skočiť z mosta, donúti ženu pripútať sa k stromu a zomrieť na podchladenie bez najmenšieho fyzického dotyku, alebo priameho očného kontaktu. A to všetko preto, lebo si takto rieši svoje osobné zlyhanie. Je to však oveľa, oveľa obludnejšie. Polícia na vyšetrovanie dvoch akože samovrážd priberá ako konzultanta práve Josepha, ktorý tým, že s tým súhlasí, vystaví svoju rodinu, ženu Julianu a staršiu dcéru, vyčíňaniu krutého psychopata.

Čo o tejto knihe napísať? Na zadnej strane je napísaná jedna veta: „ Střepy jsou psychologický thriller par excellence“. A ja by som povedala že je to ešte aj umocnené na druhú. 

Zaujali ma však aj myšlienky autora ku koncu knihy, ktorými presne pár vetami povedal to, prečo vznikajú vojny. Veľmi pekné a výstižné. Tento autor je to, čo potrebuje milovník psychokrimi. Nie je to akčnosť, divoké prestrelky a naháňačky, je to iný druh mrazivého čítania, ktoré lezie pod kožu, zamestnáva myseľ, ani na chvíľu si nevydýchnete. Príbeh má neuveriteľné krásne postavy, od tej najmenšej až po hlavné, plastické, uveriteľné. 

Naozaj výborné čítanie, neuveriteľný príbeh – ale inšpirovaný skutočnými udalosťami. Oceňujem prebal knihy, ktorý vystihuje jej atmosféru. 

ODPORÚČAM  PREČÍTAŤ, určite neoľutujete.

Božena Hideghétiová (Jaslovské Bohunice)