PLAVBA a.k.a. Slovak Fiction

Ukážka z novej knihy PLAVBA. Kriminálny román z medzinárodného prostredia začínajúci sa v slovenskom hlavnom meste - Bratislave. Čitateľsky nenáročný príbeh zvedie čitateľa na cesty optikou hlavného hrdinu, ďaleko do atraktívnych prostredí strednej a južnej Ameriky. Tu sa naplno rozvinie dobrodružný dej plný zvratov, prekvapení i komických príhod. Vážne témy sú jemne pretkávané vrstvou sem-tam až čierneho humoru.

18. PANAMÁ

Plávali juhozápadne krížom cez Karibik. 

Vyše dva týždne už bojoval s vlnami i nezdravou farbou. Až napokon oboje porazil. Vedel, že tabletka, ktorou si pomohol prvý večer po odplávaní so St. Maartenu, nebola trvalým riešením. Mohla byť, ale to by nebolo dobre. A tak sa z neho stal skutočný námorník bez morskej nemoci len silou vôle.

Jeden z prístavov, od ktorých si najviac sľuboval, bola kolumbijská Cartagena. 

Príslovečné! 

Tešil si veľmi – preveľmi. 

Azda až priveľmi... 

Už mesiac pred plavbou sa potvrdilo, že politická situácia v Kolumbii turizmu príliš nenahráva. Alternatívou sa stal panamský Cristobal. 

Tiež nie špatné... pomyslel si. Hneď sa poinformoval o lokálnej mene, aj kam sa treba ísť pozrieť. Kanál bol vzdialený asi iba pol hodinu jazdy, a tak sa rozhodol, že si príležitosť vidieť jednu z najväčších plavebných komôr na svete ujsť nenechá. Bola tu však, samozrejme, aj ďalšia dôležitá misia. 

PANAMA!!! To už tiež asi lepšie nebude. Ostávala už len otázka dobrej spojky. Ako to však v týchto kútoch sveta chodí, otázka sa veľmi rýchlo zodpovedala sama.

Keď mu jeho nepálska obdivovateľka zoskenovala identifikačnú kartu a zapriala príjemný deň, ožiarila ho skvostná myšlienka. Obrátil sa a žmurkol na ňu. Prebehol po mostíku a pri pohľade do tieňa prístavného terminálu sa mu na perách roztiahol široký úsmev.

Ako obrovská anakonda mnohých odtieňov sa ťahal dlhočizný pás taxíkov von mimo areál. Všetky značky a modely vyrobené pred rokom 1979 v ňom boli. V rade na taxíky asi 10 ľudí. Ani sa neobťažoval do neho zaradiť. 

Vedel, že taxikár je všade gauner. Taxikár pozná mesto a hlavne, pozná ľudí. Vie, kde si užijú, kde si nakúpia, ale aj kde sa deje svinstvo, kde sa točia kurvy, predáva fet, kam netreba v noci chodiť sám... Alebo kam presne ísť, ak niečo treba.

A gaunera v tejto časti sveta nájdeš tak, ako všade inde na svete – podľa ksichtu. 

Poznal to ako svoje boty už od čias Anity. Tam si dokončil svoju pouličnú maturitu. 

Zohol sa jemne v páse, aby videl vodičom do tváre, slnečné okuliare si zosunul na špičku nosa a pomaličky sa vybral naproti kolóne taxíkov. Pozorne sledoval brvy tvárí, ktoré míňal, a myknutím kútikov odpovedal na prekvapené pohľady i letmé pozdravy. 

Z tých pár, čo videl, by nazbieral pár adeptov, ale nebol tam ON. Krok za krokom, auto za autom, tvár za tvárou, až... Chlapík v starej bordovej toyote Camry s nepriehľadnými čiernymi sklami sa netváril nijako. Ale bolo vidieť, že vie dosť. Očami, akoby mu vravel: No nekukaj tak blbo, gringo... jasné, že som to ja. Áno, viem, kde je kanál! A aj to ostatné ti vybavím, tak nekukaj jak somár a sadaj!

Tak si sadol.

Čierne fólie boli posledným kritériom kategórie URČITE TREBA. Nemienil ignorovať rady kolegov o bezpečnosti pre bieleho turistu v Paname. 

Nemusel sa dlho namáhať, aby zistil, že so svojím cudzojazyčným portfóliom u Panamčana nepochodí. Nič, nichts, nothing, ничего, niente... ani ťuk... nada, solo Español! 

Rečová bariéra však pri cestovaní stráca na intenzite. Veľmi rýchlo sa dohodli, že by chcel vidieť kanál... 

„Ááá, si si, Panamá G-nal, sííí?“ 

A potom jazda pueblom. 

„Ááá, si-si, pueblo, ééé...“ 

Od vodiča s tvárou gaunera prišli aj nejaké otázky a konštruktívne návrhy, nedokázali sa však dokonale dohodnúť na detailoch, a tak to na chvíľu nechal plávať. Jazda mestom bola unášajúca. Netrvala dlho, ale zato mu počas cesty stihla hlavou preblysnúť halda myšlienok. 

Keď zastali pri prvej komore Panamského kanála, taxikár mu ukázal cestu. Vybehol tých pár desiatok schodov na plošinu nad komorou, kde bolo prekvapivo veľa turistov. Všetci žasli, keď neviemkoľkobrutotonová loď začala stúpať i s hladinou. 

Bolo to úžasné, ale plavebné komory už videl. Neboli to úspechy vodných inžinierov, ktoré ho teraz trápili najviac. 

Chcel vidieť kanál, ale teraz zistil, že ho vlastne vôbec nezaujíma. 

Viac ho zaujal samotný Cristobal. Bol šokovaný tým neporiadkom a chudobou. Budovy vystavané šachovnicovo boli všetky takmer navlas rovnaké. Dvoj-, maximálne trojposchodové, s plochou strechou a natreté svetlými farbami typickými pre túto časť sveta. Prevládali ružová, svetlomodrá, béžová a žltá. Všetky však boli jednotne ošarpané, a tak už nebolo možné odhadnúť pôvodný odtieň. 

Auto sa z tieňa zanedbaných domov dostalo na výslnie malého námestia. S troškou odstupu nebol pohľad na okolie o nič príťažlivejší. Práve naopak. Pár budov malo trošku honosnejší charakter, koloniálne stĺpy a oblúkové strechy. Ich celkový dojem však prekryla okolitá masa. Priečelia popraskané, chýbajúce kusy muriva, vybité okná – najmä tie do ulice. 

Sem-tam nasprejovaný nápis, tých prekvapivo nebolo až toľko. Spreje zrejme neboli lacné. V strede námestia stála stará špinavá vyschnutá fontána a zúfalým vzhľadom sa snažila pripomenúť časy dekadencie. Kopec špiny na chodníkoch a cestách dopĺňali vo vetre sa zmietajúce plastové tašky a papiere. 

Na chvíľu si pripadal ako vo westerne, kde sa za zvuku píšťalky vo vetre prevaľuje chumáč krovia. Tu ten istý efekt spĺňali došklbané staré noviny. 

Pohrúžil sa do obrázkov mihajúcich sa za oknom. Mysľou sa mu mihali otázky, či už je ten správny okamih a očami mihal po Panamčanovi, aby si overil, či je to naozaj jeho človek. Nemihol sa ani tieň pochybnosti... 

Práve sa chystal vyrukovať s otázkou, keď ho v tom o zlomok sekundy taxikár predbehol.

Otázku vyslovil štvrtýkrát s takým istým záujmom, ako prvýkrát.

„Que???“ opýtal sa štvrtýkrát a vzápätí zúfalo rozhodil rukami: „Sorry, no comprende, he? Sorry kámo, fakt ti nerozumiem.“

Ale Panamčan sa nevzdával: „Yo...“ priložil si ruku na prsia: „... Panamá... tu?“ ukázal naňho.

„Ahá...“ zablyslo sa mu. 

„Slovakia.“

„He?“ zvraštil Panamčan tvár. „Que? Ovagia?!“

„No, no no no nóó... Slovakia, SLO-VA-KI-JA, Slovakia, Europe... mmm... Urroppáá. Mmm... Czechoslovakia...“ uprel dúfajúci pohľad na vodiča, ktorému sa rozžiarila tvár.

„Ááá, Čololovakia, si-si, comprende, Čololovakiááá, ahá. El comunismo, si-síí...“

A tak znovu trochu poklebetili, a opäť zbytočne nezachádzali do detailov. 

Potom sa na Panamčana ešte raz skúmavo zahľadel. 

„Seňor... this question... es mucho importante,“ prehovoril a prst si priložil krížom cez pery, naznačujúc novému kumpánovi, že to bude tajné. Panamčan zbystril pozornosť.

„Yo...“ poťukal si ukazovákom na hruď a vzápätí ho priložil k svojmu oku, jemne otáčajúc hlavou. „... I’m looking for, ja hľadám...... yeyo.“

„Yeyo?“

„Si.“

„Cocaina?“ vypleštil oči Panamčan.

„Si seňor, cocaina. Ma!... cocaina BUENA, é cocaina buena solo. Esto possible?“