Mŕtve jazero

Článok: Mŕtve jazero © Literama.sk, 10.7.2017

Desivý príbeh o dedičstve studenej vojny

Publikované 10.7.2017
© Literama.sk: Autorsky chránený materiál

Ak by som si mala Mŕtve jazero kúpiť v kamennom kníhkupectve, tak si túto útlučkú knihu vo veľkosti slovníčka, do ktorého sme si zapisovali v škole slovíčka, nekúpim. Má len 135 strán, je tenká, obal knihy neupúta, spisovateľ tiež nie. Šťastie že na internete popri obale udrie do očí aj obsah.

Mŕtve jazero - Hamid Ismailov • Inaque.sk • 2017/05

Autor má úžasný dar krásnych opisov. Podarilo sa mu vykresliť postavy obyčajných ľudí, na ktorých všetci zabudli a sú odkázaní sami na seba. To im však neprekáža. Sú naučení žiť z mála v súzvuku s prírodou. Pokiaľ do toho nezasiahne civilizácia a jej výdobytky a štát. Štát, ktorý by mal svojich obyvateľov ochraňovať a pozerať sa na všetkých rovnako. Lenže títo sú „len“ zabudnutí Kazaši, z ktorých si štát spravil pokusných králikov pri testovaní atómových zbraní.

POZOR! Recenzia obsahuje SPOILERY!

Kratučký príbeh je síce fikciou, ale keď si prečítate na začiatku 9 krátkych riadkov (57 slov), zmení to celý váš pohľad na to, čo čítate. Je vidno, že autor píše aj poéziu, lebo jeho opisy  sú  krásne jednoduché, čisté, poetické. Stavia proti sebe dva opisy kazašskej stepi – tej idylickej, ktorú domáci považujú za úchvatnú a stále sa meniacu (aj tu je obrovský rozpor v tom, ako sa na pustú rovinu stepi bez stromu pozerá náhodný cestujúci z vlaku) a tej, ktorú jadrové pokusy premenili na mŕtvu zónu...

„A ešte ďalej našiel betónový múr, trčiaci šikmo zo zeme, a v ňom  otlačený zuhoľnatený stepný brest s čiernymi vtákmi.“

Dej sa začína vo vlaku, ktorý uháňa po tej nekonečnej, monotónnej stepi. Autor sa vezie v ňom a vtedy do vagóna pristúpi malý, možno 10-12 ročný chlapec, ktorý hrá majstrovsky na husliach Brahmsov Uhorský tanec.  Dá sa s ním do reči. Zistí že chlapec, Jeržan, má 27 rokov. A začne mu rozprávať svoj krutý príbeh.  

Pri železničnej trati, stáli pri výhybke dva zabudnuté železničiarske domčeky, v ktorých bývali dve rodiny. Žili si svojim tradičným životom a popri tom udržiavali trať, odstavovali nákladné vlaky na vedľajšie koľaje, dokiaľ popri ich domčekoch prehrmel zriedkavý expres. Spisovateľ podal ich život úprimne, bez prikrášlenia, aj so záletmi mužov v susediacich domoch, s tým, ako sa otvorene rozprávali, ako uznávali namiesto medicíny svojich šamanov a k bohu (Alahovi) sa modlili naozaj len keď bolo veľmi zle. Z nášho pohľadu a našich merítok žili vo veľmi veľkej biede a primitívne, ale oni to tak nepociťovali.  Pre nich šťastie – kut,  znamenalo, že človek je v teple a je sýty. Ískali si v hlave vši, vypasené po dlhej zime a zo švíkov šiat vyberali hnidy, ktoré pučili medzi prstami.  Vlasy si umývali kyslím mliekom. Propaganda komunistov vymývala obyčajným ľuďom mozgy, ktorí reči –

„Američanov musíme bezpodmienečne nielen dobehnúť, ale aj predbehnúť!“, nemali s čím konfrontovať.

Vymoženosti ako rádio, či televízor sa k nim dostávali len postupne. Žili v harmónii s prírodou, nebyť tých hrozných chvíľ, keď zem zadunela, obloha sa pokryla olovenou farbou a cez nich sa prevalila obrovská veterná smršť (tlaková vlna z výbuchu) a oni videli na oblohe žiarivý hríb stúpajúci k oblohe. Potom všetko zamrelo. Step stíchla. Mali z toho strach. Aj ich zvieratá, ktoré chovali. Mali strach aj keď sa blížil vlak a koľajnice duneli – lebo čo ak opäť bude na oblohe žiariť ten hríb? Stávalo sa to často.

Do tohto sveta sa za zvláštnych okolností narodil Jeržan a v susednom dome o rok neskôr dievčatko Ajsula. Jeržanovi sa veľmi páčila, tak ju uhryzol do ucha – to bolo čosi ako zásnuby. Už mu ju nikto nemohol vziať. Ako rástli v chlapcovi sa ukázal neuveriteľný talent na hudbu. Najskôr sa veľmi rýchlo naučil hrať na dombre (ľudový nástroj) a neskôr na husle. Učil ho hrať husľový majster, ktorý robil v stepi stavebného robotníka (asi sa stal nepohodlným), ku ktorému dochádzal.  Jeržan bol  však aj veľmi inteligentný, rýchlo sa učil aj rusky a vysoko prevyšoval svojich rovesníkov. S Ajsulou boli nerozluční. Raz ich strýko, ktorý robil pri výskumoch, zobral na výlet (! aj z tohto vidno, ako ľudí držali v nevedomosti) k jazeru, kde zostala po výbuchu ťažká (rádioaktívna) voda. Jeržan sa do nej namočil. Od vtedy sa jeho svet zmenil. Prestal rásť. Roky mu pribúdali, ale postava zostala v dvanásťročnom chlapcovi. A to vyskúšali už všetko - tradičnú medicínu aj šamanov. Všetci ho prerástli. Aj Ajsula. Jeržan začína žiarliť, vyhľadáva samotu. Jeden z výbuchov ho zastihne v stepi, keď ide k svojmu učiteľovi hudby. Skryje sa pod nahnutý múr, okolo neho padajú hrudy horiacej zeme, jeho somárovi nezostane ani chlp a keď príde k miestu, kde by mali bývať stavební robotníci, nájde len dva roztavené traktory a popol z ich barakov... Vtedy to zasiahne priamo aj ich dva domy.  Tráva pri železnici za jeden deň narástie o obrovský kus. Výbuchy sa začínajú odrážať na zdraví ľudí aj v dvoch zabudnutých domčekoch. Najstarší obyvatelia zomierajú za zvláštnych okolností a už a nič nie je také, ako predtým. Jeržan nerastie, Ajsula zas rastie priveľmi a zomiera sama v nemocnici.  On sa trápil že nerastie a je pre ňu primalý a ona sa trápila, že rastie až priveľmi a je pre neho veľká.

Toto všetko sa  autor dozvie počas cesty vo vlaku. Nevie či má tomu veriť, alebo nie. Príbeh sa totiž prepletá so starou rozprávkou, ktorú Jeržanovi rozpráva jeho babka a chlapec sa v tom príbehu vidí. Jeržan nerozpráva o svojom osude s nejakou krivdou. Rozpráva ho ako príbeh, nikoho neviní, neodsudzuje.  Ako sám vraví, možno všetko šťastie, čo mal prežiť, prežil za tých prvých dvanásť rokov. Dostalo sa mu výnimočného talentu a inteligencie. A teraz už len všetko stratil. Čo ak jeho zmysle života spočíva práve v tom?

Z každej stránky tejto útlej knižky je cítiť obrovskú krivdu a obžalobu tých, čo toto dopustili. Je o to väčšia, že postavy knihy vo svojej nevedomosti to prijímajú s väčšou či menšou pokorou. Kto ale dáva právo tým, čo majú moc, z iných ľudí spraviť pokusných králikov, alebo ľudí nejakej podradnej kategórie, ktorí nebudú nikomu chýbať? Dajú sa ospravedlniť ich pomalé vraždy?

Ak si knihu prečítate, nebudete sklamaní, len znechutení. Budete dlho rozmýšľať a to je dobre. Dozviete sa veľa o tradičnom živote v kazašských stepiach, o tom ako ľudia žili, čomu verili, čomu sa radovali, ako sa opíjali aj milovali a bez ich vedomia niekto rozhodol o ich poprave.

Je nutné, aby sa o takýchto veciach písalo a dozvedelo sa o tom čo najviac ľudí. PREČÍTAJTE si tento príbeh a odporučte ho aj ďalej.

Copyright © 2017 Božena Hideghétiová 


Publikované 10.7.2017
© Literama.sk: Autorsky chránený materiál