Černobyľská modlitba

Ako sama spisovateľka napísala - o výbuchu a požiari atómky v Černobyľe bolo popísaných tisícky strán a natočených tisícky metrov filmu. Ale podľa nej je Černobyľ predovšetkým katastrofa času. Rádionuklidy budú žiť rozhádzané po Zemi dvestotisíc rokov, čo je z pohľadu ľudského života večnosť. On sa nezamerala na to, kto, ako a prečo spôsobil túto najväčšiu technologickú katastrofu, ktorá zasiahla celú Zem. Ona za zamerala na obyčajných ľudí, ktorí žili v okolí elektrárne, ktorí odstraňovali príčiny havárie a ktorých štát opäť bezprecedentným spôsobom klamal a zneužíval. Správanie hasičov a likvidátorov havárie v tú prvú nov prirovnáva k hromadnej samovražde. I keď samovražda podľa mňa je, keď sa pre smrť rozhodne každý sám dobrovoľne. A tu ľudí na smrť posielali bez toho, aby o tom vedeli. Bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov robili tam, kde pre vysokú radiáciu zlyhávali roboty. Dostávali za to od štátu diplomy a uznania – ak sa toho vôbec dožili, alebo príplatky (smiešne sumy). Kniha to sú vlastne príbehy ľudí, ktorých sa Černobyľ bezprostredne dotkol. Spovede žien likvidátorov, ktoré s nimi zažívali posledné dni ich života, zažívali s nimi ich kruté konce. Boli pri nich a vlastne dostávali vysoké dávky žiarenia. Tí ľudia boli vlastne chodiace reaktory. Spovede žien, ktoré porodili choré deti, ktoré sa nevedeli smiať, nedokázali stáť pár minút, aby neodpadli, púšťala sa im z nosa krv a boli holohlavé. Rozprávanie učiteliek, ktoré ich učili a museli počúvať, ako deti bežne hovoria o smrti, ako o čomsi úplne bežnom. Príbehy hasičov, ktorí chodili po horiacej streche reaktora a zhadzovali lopatami trosky do diery, ktorú spôsobil výbuch. Príbeh ľudí, ktorých vysťahovali neskoro s tým, že sa za tri dni vrátia... Osudy zvierat, ktoré zomierali od hladu zvreté v domoch, alebo zdiveli, potom nastúpili čaty a strieľali ich a pochovávali do hromadných hrobov, niektoré boli len zranené a pišťali... Ale aj spovede vedcov, ktorí upozorňovali na zlú situáciu a ktorých stranícki funkcionári nechceli počúvať. Príbehy chlapov, ktorých vzali zo zamestnania, z domu, ani nevedeli kde idú a poslali ich bez ochranných pomôcok k reaktoru. Príbehy ľudí, ktorých vyhnali zverstvá vojny a oni sa usadili v prázdnych domoch po evakuácii. O tom, ako nastúpili vojaci a zobrali kontaminovanú zem zvrchu a nahrádzali ju pieskom, ale na poliac sa aj naďalej sadilo a brala sa úroda, lebo plán stanovený straníckymi výbormi bolo treba dodržať. A mäso zvierat, ktoré boli kŕmené obilninami od Černobyľa sa vyvážalo, dokonca sa dávalo do drahých salám, lebo tie predsa ľudia tak nekupujú. Na jednej strane sa vysťahovali celé dediny, lebo bolo všetko kontaminované, na druhej strane zo zóny zmizli celé drevené domy. Rozobrali ich a predali na chaty mimo zóny. Tak sa kšeftovalo aj s kontaminovanými vecami. Do toho všadeprítomná stranícka moc s jej dogmami, ktoré spravili z ľudí neslobodné bábky. Neuveriteľné. Nepochopiteľné. Absurdné. Táto kniha sa číta ťažko. Obyčajní ľudia nie sú politici. Rozprávajú priamo, jednoducho. Nepoužívajú záplavu nič nehovoriacich slov, ako politici. Každé svedectvo je vlastne obžalobou režimu, ktorý sa o nich nepostaral, aj keď mu oni slepo verili. Najhoršie v knihe sú vtipy o Čenobyľcoch, ktoré ľudia rozprávali spisovateľke. (Keď bol u nás rok dobrý na hríby, tak zo žartu som vždy položila mužovi otázku, či nezatajili nejakú udalosť na atómke. Po prečítaní tejto knihy to už nikdy viac nespravím.) Kniha je ale aj mementom pre celý svet. Takéto technologické katastrofy sa nedotknú len malej časti krajiny, ale zasiahnu celý svet. Každý jeden z nás sa môže stať bez vlastného pričinenia obeťou. Treba len veriť, že je človek dosť múdry a poučil sa a preváži zdravý rozum nad straníckymi a politickými záujmami. Nedávam knihe hodnotenie, lebo mám pocit, ako by som plným počtom hodnotila utrpenie ľudí, ktorí rozprávajú svoj príbeh. ODPORÚČAM PREČÍTAŤ.