Živica

Príbeh o rodine, alebo skorej jej troch generáciách, ktorá je vo všeobecnom merítku nie celkom normálna. Žije si svoj uzavretý, samotársky život na drsnom ostrove. S ľuďmi, ktorí na ňom žijú sa nestýka. Obýva kus zeme, na ktorý sa dá dostať z hlavného ostrova len po úzkom páse zeme. Najmä jej mužskí potomkovia majú takú zvláštnu úchylku (?) – znášajú a skladujú staré veci, čo iní vyhodili. A nie sú to len malé kusy, ale aj napríklad poľnohospodársky stroj. Pomaly a isto zapratávajú každý voľný priestor, až sa v dome nedá používať kuchyňa, obývačka, kúpeľňa... Postupom času nielen že zbierajú smeti, ale chodia v noci aj na ostrov a kradnú. Tým, že znášajú aj potraviny, ich dom je plný hlodavcov. Sú to však ľudia, ktorí si nadovšetko vážia prírodu, i keď ich postoj k smrti zvierat je zvláštny a tvrdia, že po tme nie je cítiť bolesť. Osud poslednej generácie je veľmi tragický. Na ostrove zostal bývať jeden zo synov so ženou. Mali dvojičky z ktorých za zvláštnych okolností zomiera chlapec a zostáva dievča. Jej otec sa na ňu až chorobne naviaže a úplne ju izoluje od celého okolia. Nezastaví sa ani pred vraždou, len aby mu ju nikto nezobral – i keď jeho vysvetlenie k tomu je podľa jeho zmýšľania logické. Dokonca svoju dcéru vyhlási za mŕtvu, aby ju nezobrali do školy. Dievčatko tak vyrastá v prostredí nevhodnom pre deti, ale podľa nej je všetko v poriadku, nepozná totiž žiadny iný svet, nestýka sa so žiadnymi ľuďmi. Jej otec je pre ňu všetkým, má však rada aj mamu. Chorobný strach jej otca z toho, že niekto príde a vezme mu nazhromaždené veci, alebo jeho dcéru, jeho pokoj a súkromie, spúšťa sled tragických udalostí a aj jeho psychickú zmenu, ktorú pociťuje dievčatko. Autorka krásne opísala dianie a pohľad malého 6-ročného dieťaťa na udalosti okolo neho. Zvláštny je aj spôsob, akým sa vyrovnávalo so smrťou svojho dvojčaťa, ktoré bolo stále s ňou. Kniha okrem vynikajúceho prostredia, do ktorého je dej vložený, vyniká najmä krásnymi postavami. Nie však vonkajšou krásou, tá nie je vôbec podstatná, ale vnútorným svetom, kde autorka dala vyniknúť tajným zákutiam ľudskej psychiky, ktorá nás ovplyvňuje v našom konaní. Toto je priam majstrovské a nie je postava, ktorá by bola nejako len povrchne vsadená do príbehu. Dej je ponurý, krásny, mrazivý, krutý, ale aj plný ľudskosti a lásky. Nemá nič spoločné s krimi, je to psychologická sonda do života jednej čudáckej rodiny. Ale aj do života uzavretej ostrovnej komunity, lebo natíska sa otázka, prečo im tak dlho nikto nepomohol, keď žili vlastne tak blízko a pritom si boli takí vzdialení? Prečo názov Živica? Lebo táto voňavá „krv stromov“ zohrá dosť zásadnú úlohu v celom príbehu. Výborné, vynikajúce čítanie, počas ktorého si neustále bude klásť otázku: Je to vôbec možné? Nedá sa to porovnať s ničím, čo som doposiaľ čítala. Odporúčam prečítať.