Železný anděl

Železný anděl mi vôbec nesadol. Už dávno som nečítala knihu tak dlho a ešte som sa pri nej aj dosť trápila. Veľké množstvo vzájomne prepletených postáv a postavičiek, duší, mŕtvych aj polomŕtvych, anjelov, prostredí, bohov, čarodejov, skupín, ktoré proti sebe bojovali, veľa záujmov. Priveľa krvi, v ktorej sa postavy brodili, pokrývala všetko - zem, bola vo vzduchu, démoni a duchovia z nej žili, kvapkala zo všetkého, liala sa, vytvárala jazerá, močiare. K tomu bolesť, jačanie duší, kusy tiel, obludy, démoni. Pripadala mi to taká knižná mäsiarčina. Aj prostredie, ktoré autor opisuje, som si predstavovala veľmi ťažko – mesto na reťaziach, ktoré sa pretrhli a teraz viselo obrátené „dolu hlavou“ nad bezdnou priepasťou, kde sa otvárala brána do pekla a hrozil zánik ľudstva. Peklo tiež bolo opísané tak špecificky. Ďalší portál do sveta chcel otvoriť boh pekla Menoo, alebo tiež vládca Bludiska, a v tom mu chceli zabrániť jeho bratia – ďalší bohovia, ktorí ale všetci sledovali svoje záujmy, ktoré vôbec neboli „božské“, tak ako aj ich správanie. Možno som sa v knihe ťažko orientovala aj preto, lebo som nečítala jej prvú časť, ale stačil mi tento druhý diel. Za polovicou knihy bola časť, ktorá sa mi čítala celkom dobre – opisuje anjela Dilla (jednu z hlavných postáv), ktorý sa dostal do pekla a boh Hasp, ktorý je tam pánom Prvej citadely, ho učí ako prežiť. Každá duša si silou vlastnej vôle vytvárala v pekle svoje obydlie, miestnosť. Ale keď v tej miestnosti kráčala po dlážke, tak to cítila ako by kráčala po svojom tele. Každé poškodenie napríklad steny vyvolalo krvácanie a bolesť. Duše žili vo svojich vlastných miestnostiach a nechceli vstupovať do miestností iných, lebo by boli vstupovali do cudzích duší a to vyvolávalo bolesť. Celé to pôsobilo ako labyrint domov, hradov, pevností, veží, brán, schodov, uličiek, kanálov a vytváralo tak Bludisko. Peklo fungovala zvláštnym spôsobom (o nebi sa tam vôbec nepísalo). Páčila sa mi jedna postava (nebola hlavná) – Kotvu, alebo Johna Archona, ktorý slúžil bohovi mora Cospinolovi. Jeho loď Shnilostráž, ktorá „plávala“ vo vzduchu obrátená sťažňami dolu, z ktorých viseli (ako inak) zmietajúce sa, jačiace mŕtvoly (dušami mŕtvych sa niektorí živili), večne obklopená hustou hmlou. Kotva kráčal po zemi a ťahal túto loď za hrubé lano, ktoré sa strácalo v hmle. Neexistovala preňho žiadna prekážka. To bola naozaj zaujímavá postava. V knihe sa mieša mechanika (ktorá fungovala v „prerobených“ dušiach) a chémia so zbraňami, ako boli meče, rapiere, žezlá, duše boli umiestňované do dušperiel a jedli sa. Nakoniec sa všetci stretnú na jednom bojisku, ktoré zostane posiate tisíckami mŕtvol. Zistia, že ich Menoo riadne podviedol a oni mu skočili na jeho hru. Samozrejme hlavnú úlohu v tom zohrá krv, more preliatej krvi, ktorou nasiakla zem. Portál do pekla sa začína otvárať. Určite bude nasledovať ďalšia časť, ale neplánujem si ju kúpiť.