APRÍL 2003
Aj nebo plakalo, nielen policajti. Mraky sa dotýkali zeme a chvíľami nebolo vidieť ani truhlu, ani farára s miništrantmi. Chlapci v dlhých bielo-čiernych kamžách sa snažili, ako vedeli, ale jednému zhaslo kadidlo a druhý zápasil s vysokým krížom zmietajúcim sa vo vetre. Hrozilo, že padne do jamy ako prvý.
Ostatní postávali v kruhu so schúlenými plecami. Dáždniky im boli nanič. Chatrnejšie vietor polámal už cestou z márnice a z tých odolnejších sa takmer vodovodný dážď akoby vysmieval. Navzdory živlom stáli ani prikovaní a tupo čumeli pred seba na kopec čerstvo vykopanej hliny. Krauzovi zatieklo za golier a na zátylku cítil nepríjemný chlad. Chosé vedľa neho kýchol. Ich dáždnik bol z tých chatrnejších a spleť pokrivených drôtov na plastovej rúčke odhodil Chosé hneď za márnicou do kontajnera na zvädnuté kvetiny.
Krauz kýchol tiež a asi desiatykrát zašomral... tak ti teda pekne ďakujem, debil jeden... a Chosé asi desiatykrát ticho odvetil... nemáš za čo, druhýkrát si zober svoj... a hlavu naklonil proti novému náporu vetra.
Pán farár sa ani nesnažil otvoriť modlitebnú knižku, improvizoval a potácal sa vo vetre bičovaný dažďom ako stelesnenie mučeníka a masochistu. Voľnou rukou si pridŕžal štvorcovú čiapočku. Niečo hovoril, ale nikto mu nerozumel, a ani nebolo treba, na pohrebe už bol každý a to podstatné očakávali až od chlapov s lanami.
Riaditeľ kriminálky a šéf oddelenia vrážd sa krčili pod čiernym dáždnikom zahraničnej výroby a nastavovali ho šikovne proti vetru. Vial raz sprava, raz zľava, a pretože tí dvaja vedeli predvídavo vystihnúť, odkiaľ vietor zavanie,
držali sa na svojich flekoch už pekných pár rokov. Teraz im ich umenie bolo prd platné, lebo sa postavili pod kopček čerstvo vykopanej hliny a potôčiky riedkeho bahna im zaplavovali poltopánky. Odstúpili nabok a závistlivo vzhliadli ku Krauzovi stojacemu hore nad jamou. Krauz sa tváril, že sa modlí, a kašľal na nich.
Tlstý Váňa a karatista Kuky vyriešili problém po svojom a nad hlavami si držali kus igelitového vreca. Občas pomohlo, občas im vietor spŕšku dažďovej vody chrstol do tváre alebo na chrbát.
Starý Burger neprišiel. Nepustili ho z nemocnice. Krauz sa chystal za primárom, aby už konečne ukončil večné špekulácie o kolegovom zdravotnom stave. Najprv to bol zápal pľúc, potom edém, potom nejaký tieň na röntgenovej snímke, potom...
Jednoducho mu už zákulisné reči liezli na nervy, a najviac ho štvalo pošuškávanie niektorých kolegov, tiežodborníkov na medicínu, a rozhodol sa načrieť priamo z prameňa a vyjasniť si Burgerov stav u samého primára. Lenže
chystal sa za ním už týždeň, a vždy do toho niečo prišlo. Ako aj teraz. Kto mohol tušiť, že Hanzelova manželka nové srdiečko nebude chcieť?
Oto Hanzel stál tesne nad jamou. Petra Pergnerová sa snažila držať dáždnik tak, aby ho aspoň trochu kryla, ale v jednom kuse plakal, predkláňal sa, ruky naťahoval raz k truhle, raz k jame a bol už celý mokrý. Asi o tom ani nevedel.
Namiesto Petry tam mal stáť Hanzelov jediný syn, ale nevedeli ho nájsť. Pred piatimi rokmi odišiel pracovať do Írska, potom, asi po dvoch rokoch, sa ozval z Melbournu, čo je len kúsok vedľa Írska, a odvtedy o ňom nikto nepočul. Otcovi
napísal iba jeden list, v ktorom vôbec nevysvetlil, ako sa na druhý koniec sveta dostal, ani čo tam vlastne robí, iba napísal, že všetko je ok a money sa iba sypú, a že už spíkuje úplne plynule a že sa potom ozve. Neozval sa. Zmizol. Chalani to skúšali aj cez ambasádu, aj cez Interpol, aj cez osobné kontakty v Sydney, ale výsledok bol nulový.
Detektív Oto Hanzel stál nad hrobom svojej manželky
sám a ani záplava kolegov a policajných funkcionárov stojacich okolo neho pocit osamelosti nemohla zmierniť. To, že syn neprišiel na matkin pohreb a, samozrejme, aj to, že manželka zomrela, ho úplne zlomilo a Petra a Filip, ktorí
ho po dohode so staršími kolegami dostali na starosť, mali čo robiť, aby im neskolaboval.
...
