10. kapitola
Nikdy vživote nezabudnem na ten deň. Bol máj, vonku príjemne rozvoniavala neskorá jar a ručičky hodín ukazovali deväť. Vošla som do nemocnice a neustále som nervózne pozerala na hodinky.
Išla som ako na popravu. Išla som spáchať niečo hrozné. Sestrička si všimla môj umučený výraz.
„Môžem vám pomôcť?“
Banálna otázka, ktorú tu počujete aj trikrát denne v akejkoľvek situácii. Stačí zablúdiť alebo len zakopnúť, už pri vás niekto stojí s otázkou: „Môžem vámpomôcť?“
Tá ich prívetivosť lezie na nervy. Obzvlášť, ak vám NAOZAJ nemajú ako pomôcť. Pre mňa dnes táto otázka mala celkom iný význam. Začala som tam vtej luxusnej nemocnici, čo vyzerala ako hotel, plakať ako najatá. Sestrička ma posadila do kresla apodala mipohár vody.
Ale bola som rozhodnutá, doktor už určite nervózne stepoval v ambulancii a čakal na mňa. Tam fungujú schôdzky spresnosťou švajčiarskych tissotiek.
Nematuruj tu, Nina. Je rozhodnuté. Ešte budeš mať detí ako smetí. Po mojom vnútornom sebamotivačnom monológu mi nebolo o nič lepšie. Skôr horšie, ak mám povedať pravdu. Ako-tak som sa pozviechala a vydala sa smerom ku gynekológii.
Prechádzala som dlhou tichou chodbou. Všade bolo hrobové ticho, počula som len svoje vlastné kroky. Čo je to, márnica?
A potom som ešte počula hlas vo svojej hlave.
Naozaj to idem urobiť?
Idem si zabiť dieťa?
Nie je to dieťa, Nina. Je to len vajíčko. Zárodok.
Sama tomu neveríš.
Verím. Jasné, že verím!
Ale určite už má prsty, oči, mozog... nahlodával ďalej ten pekelný (alebo anjelský?) hlas.
V hlave sa mi to motalo, dobrý hlas so zlým. Lenže, ktorý bol ten zlý?
Úzkosť, hrozná úzkosť. Takmer som nedýchala, len som počúvala tie hlasy.
...
