Uvedomovala som si, že netúžim, aby ma odtiaľto pustili. Bola to zatiaľ jediná istota v tomto živote. Nemala som kam ísť. Mohla som si kúpiť byt, dom v meste, na vidieku, chatu v horách, ale nemala som pocit, že by to bolo správne. Nepatrila som už do života, ktorý som žila predtým, ale takisto som nechcela zostať sama. Potrebovala som zistiť, aké pokusy na ľuďoch sa tu robia.
Čokoľvek iné než toto sanatórium by mi ustavične pripomínalo Sofiu. Nevydržala by som to.
Okrem toho stretnutie spred troch dní ma natoľko vykoľajilo, že mi ani raz neprišiel na um Michal. Manžel vo mne nikdy nevyvolal také pohnutie, aké som pocítila včera. Nebola to normálna príťažlivosť. Dospela som k istote, že to nie je chémia, láska na prvý pohľad, ani nič podobné. Cítila som intenzitu Dávidovej bolesti a bola som presvedčená, že ide o ďalší diel stavebnice, ktorú čoskoro poskladám. Napriek obavám, čo z toho vznikne.
