Žena bez čísla

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Volám sa Iby.

Narodila som sa v Československu v roku 1923. Bývali sme v Bratislave. Na základnej škole bola vyučovacím jazykom nemčina a neskôr som chodila na nemecké gymnázium.

Na konci prvého ročníka gymnázia mi mama oznámila, že z nemeckého gymnázia musím prestúpiť na české gymnázium, lebo som Židovka. Náboženstvo pre moju rodinu nikdy nebolo dôležité, preto to bol pre mňa šok. České gymnázium som navštevovala do šestnástich rokov. Potom sa Slovensko stalo satelitným štátom nacistického Nemecka a židovskí študenti starší ako šestnásť rokov nesmeli ďalej navštevovať vyššie vzdelávacie inštitúcie. Namiesto toho si museli osvojiť „praktické zručnosti“. Keďže mi v škole povedali, že neviem kresliť, prihlásila som sa na kurz grafického dizajnu.

Bývali sme v peknej časti mesta, ale museli sme sa z nášho bytu vysťahovať. Rodinný podnik bol arizovaný, čo znamená, že nám ho skonfiškovali a dali Nežidom. Všetci Židia museli nosiť na oblečení žltú hviezdu a v dopravných prostriedkoch nesmeli sedieť. Nedokázala som sa s tým zmieriť, a tak som žltú hviezdu na kabáte zamaskovala šatkou a do školy som chodila peši. V obchode nás vždy obslúžili ako posledných.

Vo februári 1942 začali na Slovensku zhromažďovať židovské dievčatá, ktoré posielali na ruský front ako prostitútky pre nemeckých vojakov. Ani jedna z nich to neprežila. Moju mamu na túto akciu upozornili, a tak sa rozhodla, že musím utiecť. Najprv som sa ukrývala v dome u starých rodičov v malej dedinke. Potom som sa presunula do inej dediny a ukrývala som sa tam. Nakoniec som sa dostala cez hranice do Maďarska a stala som sa nelegálnou imigrantkou.

Moja teta v Budapešti sa vyľakala a odmietla mi pomôcť, a tak som bývala u bratranca. Počas dňa som sa musela v jeho byte skrývať a byť potichu. Keď bratranca povolali do pracovného práporu, ujal sa ma jeho priateľ – právnik, ktorý bol súčasťou tajného odbojového hnutia. Aj ja som sa stala jeho súčasťou a pomáhala som napríklad britským letcom dostať sa z Maďarska. Chytili ma, mučili a tri mesiace ma držali vo väzení.

Keď ma prepustili, znova ma zatkli ako nelegálnu imigrantku. Ďalšie dva hrôzostrašné mesiace som strávila v nápravnovýchovnom zariadení. Potom ma poslali do internačného tábora v Budapešti a nakoniec do utečeneckého tábora na severe Maďarska, kde som pracovala na poli, lebo všetci zdraví muži v Maďarsku už v tom čase boli v armáde.

V októbri 1943 sa mojim rodičom, bratovi a starej mame podarilo ujsť do Maďarska a ako nelegálnych imigrantov ich poslali do internačného tábora v Budapešti. Vo februári 1944 ma pustili na podmienku, a tak som šla pracovať ako opatrovateľka dieťaťa k vzdialenej príbuznej do Székesfehárváru.

Keď neskôr v roku 1944 Nemci obsadili Maďarsko, obmedzenia týkajúce sa Židov sa zintenzívnili. Keďže som nebola Maďarka a bola som evidované ako nelegálna imigrantka, nemusela som vtedy nosiť žltú hviezdu. No aj napriek tomu ma odviedli s ostatnými maďarskými Židmi v Székesfehérvári do tehelne. Bola som v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Z nemocníc odviedli do tehelne aj židovských pacientov. Pomáhala som s ich ošetrovaním.

Piateho júna 1944 nám povedali, že nás budú transportovať. Nikto z nás nevedel o existencii Osvienčimu. Naložili nás do dobytčích vagónov. Cesta trvala tri dni. V našom vagóne boli všetci pacienti, niekoľko lekárov a sestier.

Keď sme prišli do cieľa, vagóny otvorili muži v pásikavých úboroch a oznámili nám, aby sme chorých, starých a deti nechali dnu. Mužov a ženy rozdelili. Ja a štyri ženy, z ktorých dve boli lekárky, sme sa chytili popod lakte a prešli sme okolo doktora Mengeleho cez bránu, na ktorej sa čnel nápis Arbeit macht frei. Boli sme v Osvienčime.

Prikázali nám vyzliecť sa donaha. Oholili nám hlavy a celé telá, a potom nás vtlačili do spŕch. Za normálnych okolností sa vtedy každému novému väzňovi vytetovalo na ľavú ruku osobné identifikačné číslo, ale prišlo nás vtedy toľko, že tento krok vynechali alebo naň zabudli. Dali nám nejaké šatstvo a odviedli nás do tábora.

Do každého baraku šlo dvestopäťdesiat žien. Kápovia, ktoré mali na starosti môj barak, boli Češky. Mohla som s nimi komunikovať ich jazykom, a tak som dostávala o trochu väčšiu porciu vodovej polievky a tiež o niečo väčší kus prikrývky. Bolo tam tak málo miesta, že sme spávali natlačené na sebe ako lyžičky.

Každé ráno, napoludnie a večer sme mali apel – všetkých bolo treba spočítať a mohlo to trvať tri až štyri hodiny. Museli sme sa vyzliecť a držať oblečenie nad hlavou. Ak sa niektorá zakolísala alebo sa jej podlomili kolená, odviedli ju a už sme ju nikdy nevideli. Raz týždenne sme šli do spŕch. Ak niekto ochorel, zobrali ho do nemocničného baraku a potom väčšinou do plynovej komory. Smäd bol oveľa horší ako hlad. Bolo leto a my sme nemali nijakú vodu.

Provizórne latríny stáli v radoch medzi barakmi.

Jedného dňa latríny zmizli a namiesto nich sa objavili stoly a lavice. Dali nám lepšie oblečenie a prikázali nám napísať pohľadnicu domov. Na návšteve bol pápežský vyslanec. Po latinsky som mu povedala: „Neverte tomu, čo vidíte.“ Neviem, či pochopil alebo si uvedomoval, že preňho Nemci pripravili predstavenie.

Jedného dňa na konci júla si doktor Mengele vyžiadal dobrovoľníčky. Ja, dve lekárky a dve sestričky, s ktorými som prišla do tábora, sme si uvedomili, že ak v Osvienčime ostaneme, nakoniec umrieme. Preto sme sa prihlásili a šli sme s päťsto maďarskými ženami s pracovným transportom na otrocké práce do Lippstadtu. Noc pred odchodom sme strávili v inom baraku. Tam ma jedno z dvojčiat, ktoré som poznala zo Székesfehérváru, poprosilo, aby som svetu povedala o tom, čo som videla, lebo doktor Mengele experimentoval na dvojčatách a ony neverili, že to prežijú.

V Lippstadte som mala na starosti nemocničný barak, pretože som hovorila bezchybnou nemčinou. Mali sme len základné lekárske vybavenie. Niekoľko žien v tábore bolo tehotných a porodili tam. V novembri 1944 prišlo z Osvienčimu ďalších 250 žien. Boli rôznych národností – a priniesli so sebou týfus. Vypukla epidémia. Spolu s jednou lekárkou sme sa dobrovoľne prihlásili, že sa o choré ženy postaráme v izolácii.

V polovici marca 1945 bol nemocničný barak evakuovaný. Choré odviezli do Bergen-Belsen. Na jedno z bábätiek skočil nemecký vojak a zabil ho.

Približne o týždeň neskôr nám prikázali pochodovať smerom na Bergen-Belsen. Vo fabrike v tom čase už nebola nijaká práca a tábor neustále ohrozovali nálety. Tie, ktoré pri chôdzi zaostali, zastrelili. Pri pobyte v tábore som začala mať ťažkosti s bedrovým kĺbom a nemohla som ísť ďalej. Moje priateľky ma podopreli a pomohli mi pokračovať v ceste. Po niekoľkých dňoch nočných pochodov a denného ukrývania sa v stodolách sme v diaľke uvideli americké tanky. Nemeckí dozorcovia sa začali plaziť späť do kríkov a sedemsto žien oblečených v handrách vítalo tanky.

Bola veľkonočná nedeľa roku 1945.

Nejaký čas som strávila v nemeckej nemocnici a potom som pracovala pre vojenskú vládu a Spojeneckú kontrolnú komisiu v Nemecku do septembra 1946, keď som sa vrátila k mame a bratovi do Bratislavy. Môj otec umrel v plynovej komore 28. októbra 1944 v Osvienčime, tesne predtým ako Nemci zničili krematórium a plynovú komoru.

Vydala som sa za Berta, britského vojenského dôstojníka, 6. decembra 1946 v Bratislave a do Anglicka som prišla v marci 1947.

Päťdesiat rokov som žila život manželky vojenského dôstojníka. Jeho rodina a jeho minulosť sa stali mojimi. Až keď umrel a naše deti si založili vlastné rodiny, som pocítila potrebu – ba dokonca povinnosť – spomenúť si na svoju minulosť a zaznamenať ju. Všetko v skutočnosti spustila otázka môjho spolužiaka na magisterskom štúdiu, ktorý ju položil na seminári z teológie. Len s pomocou priateľov, ktorí ma podporovali pri prekonávaní traumy zo spomínania na príšerné podrobnosti toho, čím som prešla počas druhej svetovej vojny, som bola schopná napísať svoj príbeh ženy bez čísla.