Krvavé jahody

Krvavé jahody
Jiří S. Kupka • Citadella • 2017/03 • SK slovensky

V našej modernej uponáhľanej dobe často nevnímame a navyše si ani nevážime naše skutočné bohatstvo, ktoré nie je možné zaplatiť žiadnymi peniazmi. Možno niektorí z nás večer, pred televíznymi obrazovkami, keď sledujeme hlavné správy z domova aj zo sveta, sa na chvíľu zamyslia... Máme slobodu, máme krásnu domovinu, máme svoj jednoduchý život, ale tieto obyčajné „veci“ nie sú dopriate každému jedincovi. V minulosti, ani v súčastnosti a asi to inak nebude ani v budúcnosti.

Za druhej svetovej vojny v koncentračných táboroch umrelo státisíce ľudí, po vojne však mnohí ďalší miesto radosti z konca vojny, nastúpili na cestu do pekla – do pracovných táborov. Ihneď po oslobodení Československa Červenou armádou sovietska NKVD v tajnosti zavliekla „zradcov“ sovietskej vlasti na Sibír. Vrátil sa len málokto. Po útrapách vojny museli pracovať ako otroci v mrazoch, žiť v neľudských podmienkach, keď každý deň ich ľudská dôstojnosť bola potláčaná, znášať hlad, bitky, mučenie a znásilňovanie.

Skutočný príbeh s titulom Krvavé jahody je silným príbehom troch žien. Román vykresľuje tragédiu, ktorú zažila štrnásťročná Viera z Brna. Na jar v roku 1945 ju spolu s matkou a mladšou sestrou sovietski vojaci nahnali do vagónov pre dobytok a odviezli na Sibír. Dôvodom bola údajná zrada matky, ktorá počas občianskej vojny odišla z Ruska. Matka gulag neprežila, Viera so sestrou „bojovali“ o prežitie a živili v sebe nádej na návrat domov dlhých osemnásť rokov.

Sestry spolu s ostatnými zavlečenými Čechoslovákmi vykonávali tie najťažšie práce v lese, v baniach na azbest v niekoľkých pracovných táboroch. Videli ako ľudia každý deň umierajú, ako ich stráže strieľajú, dokonca ako boli chorí na týfus upálení zaživa. Po prepustení z tábora však Vieru a ďalšie väznené ženy čakala ďalšia otrocká práca na rybárskej lodi, neskôr v zlievárni a v kolchoze, nakoľko Československá vláda ich nechcela prijať. Domov sa spolu so sestrou vrátila až v roku 1963.

A čo doma? Ďalšia otrocká práca za minimálnu mzdu na družstve a mlčanie, o tom, čo prežila.

Túto spoveď plnú bolesti, zla, ale i nádeje a odpustenia by si mal prečítať každý z nás.